Uznávam systematizáciu, poriadok a plány, no nie som striktne ladená týmto štýlom, stále sú vo mne romantické priestory s chodbami schopnými a zbožňujúcimi improvizáciu. Dôkazom mojej štýlovej rozpoltenosti je túžba zorganizovať, vyhovieť plánom, odbúrať povinnosti, aby mohli kvitnúť kvety spokojnosti zo splneného a naplneného. Zakaždým živým predstavu ako racionálne a maximálne efektívne splním povinnosti a za rohom nájdem širokánsky priestor pre radosť, úsmev, bezstarostnosť, záujmy, jednoducho chvíľky šťastia. A znova a znova prichádzam na to, že som ,,len“ človek. Človek slabý, miestami bezmocný, lenivý, zabúdajúci, sklamávajúci a sebaklamaný. Neustále narábam s časom - na papieroch, v diároch a kalendároch. Ale aj tak prehrávam, lebo nakoniec tento víťaz odbíja polnoc a zisťujem, že som nezdolala minúty dňa excelentne, prehľadne a adekvátne. Samotné minúty dní si predsa nezaslúžia potieranie vzácnosti, jedinečnosti, nenávratnosti a neopakovateľnosti. My sme schopní zaobchádzať bezcitne a to len kvôli väčšiemu pohodliu, slabosti, poddajnosti, upusteniu od plánov a racionálnych, pre budúcnosť prospešnejších rozhodnutí.
Plynú minúty dňa nového, šance, možnosti. Deň, keď sa človek bude znova pokúšať o efektívny beh, dobehnutia včerajškov, nadbehnutie kvôli kvetnatejším zajtrajškom. Dni minulé nás však predbehli do nenávratna. Prichádzajú k nám nové lúče s nádejou, priestorom a scénou, ktorá zasluhuje predstavenie, na ktorého konci sa rozleje myšlienkami a pocitmi potlesk.
Človek! Nepúšťaj sa chopeného, nekývni plecom, nemávni rukou, neľahni pri prvom zahmlení. Nedopusť presypanie vzácnosti času pomedzi tvoje vlastné prsty. I keď sa to zdá náročnejším, ty jednoducho čiň! Veď strácať cennosť žitia je oveľa bolestivejším. Čiň, aby si večer mohol uvoľniť plecia, položiť ruky a líhať s pokojom a slastným pocitom...