Každou minútou cítiť nový nános, ťaživý a strohý. Bezmocné čakanie sprevádzané tichom, neznejú slová, ba ani jemné klopanie. Myšlienky utekajúce k včerajškom pretkané obrazmi z odohraného filmu, no nové scény sa akosi nepremietajú. Z pohyblivých obrázkov ostalo len jedno zátišie, sediaca bytosť s plnosťou vrúcneho citu, spoločnosť jej robí tieň a prievan prechádzajúci po pleciach. Sekundy tlčú a dýcha sa ťažšie, minúty bijú na poplach a žije sa smutnejšie, hodiny burácajú a kráčať nemožno. Dlane by horeli, s tou horlivosťou by stavali, prenášali a držali, keby...Chytiť sa dá len akási prázdnota, ponoriť ruky do beloby, ktorá zazimí, bodne a aj tá sa po kvapkách vytratí. Horlivosť, čírosť a pravda sú odmenené zmeravením, pri tom všetkom však vzácnosť neprestala tlieť. Keby k nej podišiel človek a jemne fúkol, rozdúchal by sa vôkol život a plameň by svietil do diaľav, hrial, iskra by lahodila oku. Chlad by sa roztopil, kvapky zaleskli, zelenosť zjavila. Lúka by znova zakvitla, ovzdušie rozvoniavalo, aby bol nádych lahodným potešením, v pohľade leskla by sa perla šťastia, slová a vety zneli ako tie najkrajšie tóny žitia.
Svetlo, kde si? Žiara, čo ťa zatienilo? Slniečko, prečo neprichádzaš??? Lúč, prečo nezaklopeš???
