Keby nebola mojou túžbou, nemať ju by neznamenalo nič, ani by som si nevšimla, že som bez moci – bezmocná. Ja som si to uvedomovať začala a nielen to, hnevalo to, bolelo to, otupovalo. Bezmocnosť – nič nezakáže, nič nedovolí, neskazí i nepomôže. Ona nečiní, je však so mnou a svojsky ničí. Neodíde len – tak, nevyprchá, nerozplynie sa, nerezignuje na svoju nadvládu. Bezmocnosť je elegantnou a vplyvnou dámou, kultivovanou, partnerkou, ktorá sa takmer nepočuteľne korzuje s človekom. Hádky, násilie, bitky sú pod jej úroveň, môže len adekvátne ustúpiť a uvoľniť miesto vyššie postavenej – Moci. No, dovtedy je dáma Bezmocnosť vernou spoločníčkou.
Čakala som, túžila, počítala a tešila sa - na neho. Elegantná dáma bola pri tom, i keď som sa snažila si ju nevšímať. Prišiel, dôvod na radosť a zároveň strach z ubiehajúcich minúť, vtedy neúprosná bezmocnosť dostala mojej pozornosti viac. Bol tu, film ubiehal, no po konci som netúžila, nebola som zvedavou, lebo koniec predsa už poznám. Túžila som len hrať tie najkrajšie scény, ktoré sú takmer naučené naspamäť. Tie scény, kvôli ktorým sa oplatí pustiť si známy film aj po stý krát. V skutočnosti však nemôžem vytvoriť koláž z peknoty, jej závan nás pohladil a vzápätí sa vytrácal. Držali sme sa za ruky, odprevádzala som. Staničné hodiny boli neúprosne spravodlivé. Jednou rukou som jemne držala tú jeho a druhú pevne zvierala dáma Bezmocnosť.
Dvere vagóna sa zatvorili, usadil sa, vlak sa odchádzal, kráčala som popri ňom, ale....Ostal len perón, ja a pevný stisk Bezmocnosti, svojím tenkým prstom bodla do srdca, len tak na čosi poukázala. Kráčala som ďalej, lebo sa to tak má, musí a inak sa nedá. A pani Bezmocnosť sa mi po niekoľkých krokoch kotúľala tvárou. Bola som slabou, krehkou, zlou – bezmocnou. Som len človek a túžim po...
